Zaprisahal som sa, že v mojom blogu sa nebudem venovať politike, ani okrajovo, ani priamo, ani nijako...Možno moja naivita, možno potreba si to povedať ma dokopala k tomuto článku.
November 89 som síce zažil, ale v rokoch, kedy si človek vážne udalosti ešte nevie dať do súvislosti a teda si ich ani nepamätá. V ten novembrový večer však všetci tí, ktorí štrngali kľúčami vyjadrili nesúhlas s tým skostnateným a obludným komunizmom a ukázali ako veľmi túžime po pravde, demokracii a slobode. A to sme ešte netušili aká kamenistá a hrbolatá cesta to bude.
Pamätám si však to, ako celá naša rodina nesúhlasila so špinavou politikou Mečiara a ako som vtedy veľmi chcel ísť voliť a vyjadriť absolútny nesúhlas s „režimom“, ale ešte som nemohol. Pamätám si na voľby 1998, kde už aj môj hlas chcel to lepšie Slovensko.
Naivne som si myslel, že už teraz to bude lepšie, že sme sa my slováci poučili z vlastných chýb. Prišiel rok 2006, prišli voľby a po zostavení vlády som mal a ešte mám a budem mať pocit, že sme zabudli na štrnganie klúčov, na slobodu, demokraciu a že už nám je to jedno.
Táto krajina s krásnymi horami aj dobrými ľuďmi dôveruje Mečiarovcom – tých čo žili zo Slovenska, ale nežili pre Slovensko, Slotovcom – tzv hejslovákoch, Ficovcom – pre ktorých sú slováci len čísla v preferenciách.
Ako veľmi silno vieme kričať, keď nadávame na maďarov. Ako veľa vieme rozprávať čo treba spraviť a ako málo preto niečo spraviť.
Komentáre
Neries...
Neznu revoluciu som si uzila s klucami na Vaclavaku v Prahe, aj ked som mala len 4 roky. A bolo to krasne, ale politika je stale len politika a je kooopec prijemnejsich veci o ktorych sa da pisat :o) tak sa k nim vrat a NERIES co netreba ;o)